Ráno, keď som vstala (zvyčajne vstávam skôr ako deti), boli už dievčatá hore. Dobre som ti tipla, že ráno by sa mi nedali spisovať tieto naše zážitkyZačali švitoriť, rozprávať, pýtať sa a komentovať. Rozmýšľala som, čo robiť – veľmi rada začínam deň v samote, kedy si môžem premyslieť deň, modliť sa a tak celkovo sa naštartovať. Vtierali sa mi myšlienky, že by som mala dievčatá zobrať so sebou na rannú prechádzku… Ale nie, vedela som, že to bude na dobré, keď pôjdem sama – potrebovala som byť sama. Veď spolu budeme celý deň. Tak som im povedala, že sa idem prejsť a že sa vrátim. Doma zostal Janko, tak mali niekoho, keby niečo.

Pláž bola krásna – more pokojné, rovné. Sadla som si na bielu lavičku medzi dvoma napevno upevnenými slnečníkmi – vyzerali ako tie malé dáždničky, čo sa niekedy zapichujú do zmrzliny– na hlavnej žrdi boli priečne pripevnené drevá, ktoré slúžili na podperu striešky a tá strieška bola z nejakých prírodných usušených tráv. Nevšimla som si presne, čo to bolo. Ale vyzeralo to tak – plážovoA tak som tam sedela, pozerala na to pokojné more. V mori sa kúpali asi dvaja ľudia. Potom okolo mňa išla k moru mamička s asi 2ročným dievčatkom – asi ma už zaregistrovala skôr (ja ju tiež), tak sa mi pozdravila „dobré ráno“. Slovákov tu je skutočne veľa. Pokoj, modlitba, štart. Mohla som sa vrátiť do nášho domčeka.

Po návrate sa pomaly zobudil aj Janko s Maťkom. Dali sme si raňajky – tie dobré jogurty, čo chutia ako naše SABI (značka Freški), k tomu briošky, káva. A potom sme si ešte poležali a porozmýšľali, kam sa vydáme dnes. Rozhodli sme sa, že pôjdeme pozrieť hrad – teda zrúcaninu hradu – priamo na ostrove. Išli sme autom. Aj keď Vir nie je nejako extra veľký ostrov, nie je ani malý. Autom nám to trvalo asi 15 minút.

Trošku k doprave na Vire: obývaná časť je dosť husto posiata domami, tak sú cesty dosť úzke – presne na 2 autá vedľa seba. Niekde sú v meste aj jednosmerky, je to taká spleť uličiek. Ono – bez navigácie by sme tu asi autom dosť blúdili. Ale napriek tomu, koľko je tu turistov a aké sú ulice úzke, tu necítim nejaký chaos alebo nervozitu. Ale – som rada, že nemusím šoférovať ja – často je treba reagovať rýchlo…

Tak sme sa teda vybrali pozrieť na ten hrad. Parkovisko pri hrade bolo pekne označené, aj keď bolo dosť malé. Ale – zvyšné autá, čo sa nezmestili na parkovisko, parkovali pozdĺž cesty – zjavne to je pre všetkých v pohode. Cestu na hrad nám hovoril Janko podľa navigácie v mobile – okrem prvotnej šípky, že „Kastelina“ (tak sa ten hrad volá), sme si nevšimli už žiadnu tabuľku. Navigácia hovorila, že okolo pláže – tak sme šli. Potešili sme sa, že sme našli novú pláž! Ďalej sa cestička kľukatila cez riedky borovicový lesík – a po asi 500 metroch sme tam boli – zrúcanina hradu – ako z obrázku, ako sa kreslia hrady – na krajoch 2 vežičky a medzi nimi múr. Hrad mal zachované úzke strielne – zjavne slúžil na obranu ostrova pred cudzími návštevníkmi. Bol hneď na okraji mora. A pri hrade sme videli krásnu zátoku, kde sa kúpali ľudia. Ach, ako taký malý raj. Pod asi trojmetrovým útesom bol úzky pás pláže, kde mali ľudia rozložené veci. Útes bol znova takej tehlovej farby a na útese hore bol taký typický prímorský borovicový lesík – ktorý bol vlastne pokračovaním toho pri nás. A tá vôňa! Vôňa slanej vody sa miešala s vôňou ihličia. Obišli sme hrad a po úzkej lavičke (mierny adrenalín pre deti) ponad vodu sme vošli do jednej veže. Vysoká a pekná. V stenách bolo vidno aj diery, v ktorých boli kedysi upevnené trámy – zjavne bol hrad niekedy poschodový. Prešli sme sa ešte k tomu nádhernému útesu s plážou – určite by sme sa tu chceli prísť niekedy vykúpať.

Cestou domov sme sa zastavili v drogérii Muller a v „Pekarna“ – kde ma obslúžila milá asi 70 ročná miestna pani predavačka – ja som s ňou hovorila po slovensky, ona odpovedala po chorvátsky, ale úplne v pohode sme sa spolu dohovorili. A keď mi vydala kuny, tak ju poprosila, či by mi mohla mincu v hodnote 200 lipa zameniť za drobné – že náš syn zbiera mince. Tak pani veľmi ochotne zobrala malý pohárik plný mincí a zamenila mi ich. Akú mal Maťko radosť z nových prírastkov! Tieto úplne malé mince majú takú malú hodnotu, že sa už asi skoro vôbec nepoužívajú. Čo sme videli bežne používa, je tá minca 200 lipa, ktorá má hodnotu 2,5 euro. Možno aj menšie mince sú bežne v obehu. Ale tie úplne malé (napr. 5 lipa) sa už asi bežne nepoužívajú.

A ešte sme šli do obchodu s príznačným názvom Konzum. Konzum volali obchod s potravinami aj moja starká a mamka v Banskej Bystrici, tak mi to slovo bolo už známe. Na veľkom parkovisku bolo dosť miesta. Janko si všimol, že o 2 miesta pri nás je auto s nielenže slovenskou ŠPZ (tie sú tu úplne bežné), ale dokonca s pezinskou, ako máme aj my A keď sa vracal z nákupu, tak si všimol, že z druhej strany stojí ďalšie auto s pezinskou ŠPZkou. Takže 3 autá s PK na jednom chorvátskom parkovisku. Skonštatovala som, že na Vire je viac takýchto áut z Pezinka ako vidno v Prešove.

Obed – špagety Carbonara – rýchle a chutné. K tomu sme si dali ako zvyknú jesť Taliani nakrájanú bagetu a skúsili sme aj slaneč – také dlhé úzke pečivo, čo boli niečo medzi brioškou a našimi rožkami – ale fajne slané. A oddych. Ten musí byť.

Poobede sme išli na pláž. Znova sme zobrali rôznu kúpaciu a potápaciu výbavu. A tiež do termotašky broskyne. Ozaj to dobre padne sa trošku na pláži osviežiť niečím takým A hneď do vody! Teda – jasné, že sme sa všetci riadne ponatierali. Jankovi včera chytilo riadne jedno plece – tak si dávame ešte väčší pozor. Emka – koleso donut, Lauri potápačské okuliare a šnorchel – jasná vec. Emke som robila kolotoč-donat a veľmi sa jej to páčilo sa točiť v koláči Po čase bola ochotná aj zliezť z kolesa a plávať – „púšťali“ sme si ju s Jankom – preplávala od Janka ku mne a naopak. Tým, že mala riadne rukáviky, tak ju dobre nadnášali. Janko tiež skúšal okuliare a šnorchel – a dokonca aj s nimi plával. Mám dojem, že sa mu to čím ďalej tým viac páči. Je krásne pozerať pod vodu, vidno plávať aj malé priesvitné rybky s čiernymi pásikmi. Po čase sme donat vymenili za nafukovačku a Emku som vozila a vozila, ona si dala na nohy plutvy a hrala sa na morskú pannu Lauruška sa začala učiť plávať bez rukávikov. No, to je výzva

Po čase sme vyšli na breh, Janko odišiel kúpiť lístky na pondelkový výlet loďou na jeden ostrov a my s dievčatami sme ostali na pláži. Hrabali sme sa v kamienkoch, hľadali pekné kamene, našli sme dokonca 3 maličké čierne ulitky morských slimákov, dievčatá stavali „most“ – násyp z kamienkov a z veľkých kameňov robila Lauri stoličku. Ja som dopĺňala do vedierok lopatkou kamienky, Emka ich nosila, vysýpala… A na záver našla Lauri veľký kameň v tvare srdca, v ktorom sú rôzne akoby skamenelé červíky, malý račik, húsenica. Je možné, že našla kameň so skamenelinami? Prišlo mi to krásne – ako odkaz zhora, že nás má Pán Boh rád.

Večera – dojedli sme obed plus ešte zvyšné cestoviny z ľadničky. Dala som prať deku aj uteráky (už menili farbu) – kvitujem, že v domčeku je aj práčka. A znova večerná prechádzka s rovnakými kokosovými koláčikmi. Sprcha, ešte som zahrala autá na počítači, lebo Maťkovi som sľúbila, že budem hrať, a spánok. Zaspala som počas písania do počítača… A teraz som hore, je noc a pokoj. Predpokladám, že ráno budú dievčatá znova už hore a tešiť sa na more. Tak dopisujem teraz.

A ešte jednu vec som chcela napísať – počas našich prechádzok som si všimla „iné“ deti – videli sme dievčatko s downovým syndrómom, chlapčeka s DMO, nejakú tmavšiu rodinku hovoriacu po nemecky so synom, ktorý mal mierne šikmé očká (asi bol adoptovaný) a potom 2 úplne svetlých ľudí, ktorí za ruky medzi sebou viedli asi ročné úplne černošské dievčatko. Tak sa mi páči, že aj takéto deti tu sú.

Dobrú noc a pekný slnečný nedeľný deň plný oddychu vám prajeme!