Dnes to bude asi žiaľ krátke písanie, lebo… ale to sa dočítate až neskôr.

Ráno sa začalo štandardne – písanie alebo dopisovanie zážitkov. Vo včerajšom Zadare sme zažili toho toľko veľa, že som to spisovala vyše hodiny. A ako som napísala do komentára – Facebook mi zničohonič uložil príspevok, ale – druhá polovica prácne naťukaného textu – zmizla. Už som nemala čas, ani chuť, ani priestor to dokončiť. Tým písaním mi ušiel aj čas na rannú prechádzku, škoda. Možno mi chýbal aj čas na naladenie sa na deň, ranná modlitba. Neviem. Ale asi áno.

Začali sme klasickými raňajkami – jogurt a briošky, káva – inak veľmi chutná z veľmi fajn kávovaru. A išlo sa na pláž. Predbežne sme sa dohodli s rodičmi toho dievčatka z výletu na Silbu, že sa stretneme dnes na pláži a dievčatá sa pohrajú. Tak sme sa dohodli, že sa stretneme na pláži Jadro. Je to pláž asi tak v centre ostrova Vir, sú tam slnečníky, lehátka, parkovanie spoplatnené… čiže také drahšie, ale aj luxusnejšie kúpanie. Najprv sme skúsili Jadro po pravej strane od dlhého nástupného móla, odkiaľ sme pred pár dňami vyrážali na ostrov Silba. More bolo tuším o čosi teplejšie ako u nás, v mori bol mix kamiekov a jemného piesku a čo bolo super pre rodiny s deťmi, voda sa veeeeľmi pomaly prehlbovala, takže čľapkanie, šálenie bolo pre deti úplne ideálne. Slnečníky sme mali hneď pri brehu, tak sme ležali na ležadlách a pozorovali deti. Po čase mi nedalo a išla som do vody aj ja. A pridalo sa teda aj to dievčatko z lode – Ria. Dievčatá som vozila na nafukovačke – Ria sedela na „vankúši“ nafukovačky, tak bola kapitán, Emka sedela v strede, tak bola námorník a Lauri plávala vedľa nás, tak bola záchranný čln. A ja som bola motor – poháňala som loď dopredu. Sem-tam kapitán alebo námorník spadli z lode (zámerne) tak ich záchranný čln zachraňoval. Bolo to milé. Potom som ešte Emku a aj Riu učila plávať prsiarske „nohy“ – ako žabka. A až po chvíli kúpania som si uvedomila, že Emka – sa kúpe! Dovtedy nechcela vliezť do vody, že jej bola zima. Teraz to bolo asi prvýkrát, čo aj plávala vo vode, nielen sa vozila na nafukovačke

Počas celého kúpania to dievčatko básnilo a snívalo o jednom – ísť na druhú stranu móla, kde je nafukovacia atrakcia na mori, kde sa dá liezť, skákať… Cena za polhodinu 70kuna, za hodinu 80 kuna a celodenný vstup 120 kuna (16 eur). Uff, dosť drahé. Nevedeli sme, čo robiť. Peniažky sa tu môžu rýchlo rozkotúľať. Išli sme teda s Riinou mamkou skúsiť dojednať „množstevnú“ zľavu– nejakú dobrú cenu pre naše 3 dievčatá. Holt, nedalo sa. Pri pokladni sedel mladý chalan, ktorý nemal ani 18 rokov a zjavne o týchto zľavách nemohol rozhodovať. Dohodla som akurát to, že Emka skúsi ísť na tú atrakciu a ak sa jej nebude páčiť, tak nič a ak áno, tak zaplatíme. Som rada, že bol tomu prístupný.

Tá nafukovacia atrakcia bola zelenožltej farby, vyzerala ako nafukovací hrad na plocho– boli to také nafúknuté dosky pospájané spolu, medzi niektorými boli akoby také valce, potom tam bola vežička, na ktorú bolo treba vyliezť pomocou lana a dalo sa z nej skočiť do vody. Skrátka – atrakcia na vode, kde sa deti mohli vybehať, vyšáliť, všetko sa kývalo… Akurát – bola asi pre vyššie deti ako naše dve. Deti mali na sebe plávacie vesty, ale – hneď na začiatku zapadla Lauri medzi 2 tie valce – a nevedela a aj nevládala na ne vyliezť. Keďže som išla zachraňovať Emku, ktorá sa pri skúšobnej „jazde“ zasekla tiež na tom valci – a brala ju preč, že toto ona nezvládne – skrátka je to pre väčšie deti – tak som poprosila mamku tej Rie, či by išla pomôcť Laure. Uff, adrenalín ešte len začal. Nešťastnú Emku, že nemôže ostať ďalej na atrakcii som nechala na brehu pri Jankovi a bežala aj s okuliarmi na očiach (čo do vody zásadne nenosím, aby sa mi nepoškodili, nestratili) na tú atrakciu pozrieť, kde je Laura. Pocítila som o ňu taký strach, aký ešte asi nikdy v živote. Keby sa jej nedajbože niečo stalo, tak… Ach, bola v poriadku. A ďalšiu asi hodinu som dievčatá neustále pozorovala, kde sú, či sa Laura nedostala medzi tie valce, na ktoré mal problém vyliezť aj dospelý… A čo som si uvedomila a úplne ma to šoklo – nebol tam ŽIADEN plavčík. Z brehu nebolo možné vidieť do stredu tej atrakcie, na brehu aj tak sedel len ten – chalan-puberťák, ktorý mal aj s plavkami nejakých 40 kg, tak ten by iné dieťa sotva vedel zachrániť. Prišlo mi to zo strany toho prevádzkovateľa maximálne nezodpovedné. Keby sa nejaké dieťa utopilo – čo by robil? To fakt niekto takto podcenil fakt, že niektoré dieťa to nemusí zvládnuť, že na neho môže niekto skočiť (pobehovalo tam zo 20 poväčšine väčších detí), že sa môže jednoducho začať topiť…? Atrakcia bola navyše v tak hlbokej vode, že ani ja som nedočiahla na dno. Tak tie deti nemali šancu sa odraziť od dna. Navyše väčšina starších detí nemala ani vesty. Áno, boli dobrí plavci, ale dobrý plavec môže dostať kŕč, čokoľvek… Po tom, čo dievčatá vyliezli na takú vežičku, z ktorej sa skáče do vody, ktorá je asi 2 metre nad morom a nevedeli samé zliezť, som Laure povedala, že zlezie a ideme preč, ja tam mám veľký stres. Tak aj bolo. Obe deti som naviedla, ako majú zliezť a išla som na breh. Laury sa ujal Janko, že teda on s ňou pôjde. A aj išiel, dával na ňu pozor on, ja som s Emkou na nafukovačke oboplávala atrakciu, nech si ju aspoň takto užije. A znova sme sa ocitli pri Laure, ako bola medzi valcami, na ktoré nijako raz vyliezť. Tak som jej pomohla.

Tento stres a chladná voda spôsobilo jedno – keď som sa v zápale hry s Emkou na nafukovačke posadila, tak – som nevedela, či aj vstanem. Pichlo ma v chrbte a čakala som, či to úplne ma sekne v krížoch, či len tak trochu. Zatiaľ to bolo len trochu. Ale už sa poznám – po čase zvykne prísť také seknutie, že sa neviem ani postaviť. Tak reku ideme do ambulancie. Janko skočil po kartičku poistenca a prijali ma 2 lekárky – záchranárky, obe oblečené v takom to sanitkovom oblečení. Lekárka hovorila výbornou angličtinou – akurát sme ani jedna nevedeli, ako sa povie seknutie v krížoch po anglicky. Po nemecky je to „Hexencshuss“ (ježibabino kopnutie). S lekárkou sme sa ale dohovorili, kládla mi doplňujúce otázky, ozaj profíčka. Doporučila mi panadol, teplo, kľud a keby nebolo lepšie, tak mi dá aj injekciu proti bolesti aj na uvoľnenie svalstva. S kartičkou poistenca, ktorú oni volajú Blue-card, som nič neplatila, zjavne to pôjde na poisťovňu. Ešte pred návštevou ambulancie som volala na hotline poisťovne, kde sme mali uzatvorené cestovné poistenie, aby som oznámila poistnú udalosť. Inak – ku karte (tuší VISA) máme za 50 eur celoročné cestovné poistenie – celá rodina. Tak trochu reklamy. Aj keď netuším, v akej poisťovni to je.

Po návšteve ambulancie som išla domov, ľahnúť si, dať si paralen a dorsiflex, Emka pozerala na TV nejaké rozprávky a Maťko (ktorému sa nechcelo ísť predtým na pláž) asi hral hry na mobile. Janko sa vrátil s Lauri na pláž využiť ten celodenný vstup

Deň sa zakončil večerou a večernou prechádzkou k moru s Maťkom. Išiel si namočiť nohu, lebo má boľavý prst a táto voda tak fajn lieči rany, sa mi zdá. Aj sme sa dobre porozprávali, hlavne o škole, ktorá ho najbližšie dni znova čaká.

Tak dnes bolo klasických zážitkov pomenej. Ale som rada, že sme sa mohli s tou rodinkou zoznámiť, dievčatko je roztomilé, rodičia sympatickí. Aj mi je ľúto, že som sa nemohla ďalej kúpať, ktovie ako bude zajtra. Ostáva len dúfať, že sa mi podarí aspoň raz ešte vliezť do vody a užiť si posledný deň pri mori. Končí sa to pomaly. A je mi to ľúto. Nemám nejako chuť vrátiť sa znova do toho stresu.

Je tu skrátka fajn. Pokoj, pohoda.

Som rada. Osadenstvo ešte spí (aj dievčatá)
tak sa idem skúsiť s tým mojím chrbtom prejsť na pláž. Dám si bedrový pás, dorsiflex, paralen, sveter (mikinu) a ide sa. Možno mi pomôže vidieť more.